V nej bol porazený zvrátený mýtus o potrebe násilného presadzovania nadradenosti jednej rasy nad inými, ktorého výsledkom bolo masívne, priemyselne organizované vyvražďovanie.
Dnešok je spojený najmä s pripomenutím si a vzdaním úcty všetkým tým, ktorí sa o víťazný koniec vojny svojim hrdinstvom a obetou pričinili, pričom sami zaň často zaplatili tým najcennejším čo mali, či už vlastným zdravým alebo aj životmi. V mojom prípade ide aj o veľmi osobnú emóciu, a to v spomienke na starého otca, ktorý bol priamym účastníkom partizánskych protifašistických bojov a tiež na strýka, ktorý bol za svoje protifašistické postoje väznený v koncentračnom tábore.
Od konca druhej svetovej vojny uplynulo už 74. rokov, no s fašizmom, jeho prejavmi a politickou stranou, ktorá sa ho zatiaľ nepriamo snaží presadzovať sa bohužiaľ stretávame na Slovensku aj dnes. Opakovane sa tu objavujú zbabelci, ktorí nás viac alebo menej otvorene presviedčajú o demokracii ako o úpadkovom systéme, ktorý je potrebné nahradiť niečím novým, reprezentovaným akousi „silnou rukou.“
Za domnelý úpadok národa pritom podľa týchto zbabelcov môže vždy nejaký nepriateľ, ktorého si vytvárajú, označujú za parazita a s ktorým sa bude v budúcnosti pre „očistu národa“ potrebné vysporiadať. Je im jedno či sú to Rómovia, Židia, homosexuáli, iné menšiny alebo povedzme Európska únia, dôležité je, aby bolo na koho ukázať prstom, ako na hlavného vinníka väčšiny existujúcich problémov v rámci spoločnosti.
To, že sa s takýmito prejavmi musíme po toľkých rokoch opätovne vyrovnávať je dôkazom, že víťazstvo nad fašizmom je nikdy sa nekončiaci boj, ktorý nesmieme vzdať. Osobne môžem povedať, že úzus demokraticky zmýšľajúcich politikov, že s fašistami sa nikdy nespolupracuje a nehlasuje sa za ich návrhy, za mňa platí absolútne.