Najväčšia pozornosť bola doposiaľ venovaná súčasnému prezidentovi Andrejovi Kiskovi, ktorý s rozhodnutím podľa verejne dostupných informácií zatiaľ váha a viaceré komentáre sa začali venovať možnému prezidentskému kandidátovi Smeru-SD.
Predseda Smeru-SD všetky špekulácie o jeho záujme opätovne sa pokúsiť o prezidentský úrad vylúčil hneď na začiatku. V rámci úvah a aj zverejňovaných informácií sa spočiatku začali spomínať mená našich úspešných diplomatov, ktorými sú Miro Lajčák a Maroš Ševčovič. Dôvodom je, že v oboch prípadoch ide o skúsených odborníkov, ktorí by prezidentský mandát nepochybne vedeli aj vďaka svojmu medzinárodnému renomé vykonávať s plnou vážnosťou.
Po vyjadrení Mira Lajčáka o tom, že nemá v úmysle uchádzať sa o prezidentský post, sa začali objavovať unáhlené úsudky niektorých novinárov spochybňujúce pripravenosť Smeru-SD na postavenie vlastného kvalitného kandidáta. Nanajvýš nemiestne sú vyjadrenia o „ľudoprázdnych štruktúrach.“ Platí to aj vzhľadom k tomu, že Smer-SD je politickou stranou s dlhodobo najväčšou členskou základňou a regionálnymi štruktúrami. Naopak, velebenie opozičných subjektov, z ktorých preferenčne najsilnejší má necelých 200 a druhý v poradí niečo vyše 10 členov, vyzerá v tomto porovnaní takmer úsmevne. Čo sa prezidentských ambícií týka, okrem vyčkávania na vyjadrenie Andreja Kisku, ktoré začína trochu pripomínať „čakanie na Godota,“ sa zatiaľ z opozičných subjektov objavili najmä dve ženské mená. Dovolím si na tomto mieste žensky solidárne oceniť odvahu kolegýň pomenovať takto otvorene svoje ambície. Aj tie však boli vzápätí často nevhodným a najmä nekolegiálnym spôsobom spochybnené ich vlastnými spolustraníkmi.
Realitou tak ostáva, že ide skôr o individuálny záujem týchto opozičných predstaviteliek, ako o nejaké stranícke, či nebodaj spoločné opozičné nominácie. Verím skôr tomu, že opozičné strany naozaj úpenlivo veria, že Andrej Kiska sa nakoniec rozhodne kandidovať, aby vlastných straníckych kandidátov ponúkať vôbec nemuseli. Jednak preto, že získať rok pred parlamentnými voľbami podporu pre nominanta z jeden opozičnej strany, je zároveň jej povýšením v pomyselnom rebríčku opozičného líderstva a vytvorenie priestoru na úkor všetkých ostatných opozičných subjektov (to si Sulík, Matovič aj Hlina veľmi dobre uvedomujú).
Je tu zároveň aj ďalší dôvod. V ére tzv. “nestraníkov,” ktorú ako podnikateľ uchádzajúci sa o najvyšší post v krajine naštartoval práve úradujúci prezident, nie je totiž pre žiadnu politickú stranu jednoduché a už vôbec nie isté, postaviť do individuálnych súbojov straníckych nominantov. Práve opozícia, za asistencie viacerých médií, totiž vytvorila v spoločnosti obraz profesionálnych politikov, ako synonyma pre niečo nedôveryhodné. Nepochopili však, že sa im to časom vráti a bude sa to týkať aj ich samých. A tak tu máme vlnu “nepolitikov,” aj tých, ktorí síce vlastné politické ambície majú, ale nechcú sa k nim prihlásiť pod hlavičkou politickej strany, lebo byť akože „nezávislý” je dnes proste „in.“
Iste platí, že rozhodovať pri výbere prezidentského kandidáta má predovšetkým kvalita. Smer-SD, ako najsilnejšia politická strana nepochybne má záujem takéhoto človeka verejnosti predstaviť a urobí tak v správny čas. V žiadnom prípade, zo všetkých spomínaných dôvodov nepôjde o unáhlené rozhodnutie, pričom bude v plnej miere odrážať výsledky prebiehajúcich vnútrostraníckych debát, v rámci ktorých sa v súčasnosti objavuje viacero zaujímavých mien. Momentálne sa však namiesto riešenia špekulácií musí Smer-SD sústrediť predovšetkým na vládnutie pre ľudí a napĺňanie svojich sociálno-demokratických priorít.