Ľudia, nielen vo vtedajšom Československu, ale prakticky v celom tzv. východnom bloku túžili po zmene. Bola ňou sloboda. Vo väčšine prípadov, snáď len s výnimkou Rumunska, sa ju možno až trochu nečakane podarilo dosiahnuť nekrvavou, mierumilovnou cestou.
Udalosti posledného roka naznačujú nový trend. Ľudia opäť začali túžiť po zmene. Zdá sa však, že jedinou alternatívou už nie je rozvoj a prehlbovanie liberálno-demokratickej spoločnosti. Namiesto nej sa do popredia tlačí agresivita, klamstvá a nenávisť. Je pritom jedno či zostaneme doma a pozrieme sa na zloženie parlamentu po marcových voľbách alebo ideme do zahraničia, berúc do úvahy výsledky referenda vo Veľkej Británii, či štvavú kampaň plnú rasizmu a xenofóbie počas prezidentských volieb v USA. Akýsi globálny pocit zmeny je tu nepochybne prítomný medzi nami. Tento krát sa však bohužiaľ nespája s nádejou. Namiesto nej prináša populizmus, prispôsobovanie si pravdy a pravicový extrémizmus naberajúci na sile v rozličných podobách v jednotlivých kútoch sveta.
Práve sloboda, ktorú sme pred 27 rokmi získali, nám však aj v tejto neľahkej situácii dáva obrovskú silu. Vonkoncom totiž neznamená možnosť bezohľadného šírenia strachu a podporovania nenávistných ideológií, pre ktoré v minulosti tak v Európe, ako ja na celom svete zomierali milióny ľudí. Naopak je o zodpovednosti a vzájomnej tolerancii. Umožňuje nám počúvať a postupne porozumieť vzrastajúcemu hnevu a proti systémovým náladám. Zároveň nás núti zotrvávať na princípoch. Takých, ktorých sa za žiadnych okolností nesmieme vzdať. Sú nimi predovšetkým úcta k ľudskej dôstojnosti, podpora slabších, demokracia, rovnosť, právny štát a rešpektovanie ľudských práv. To je odkaz, ktorý si v súvislosti s dnešným výročím musíme pripomínať.