Môj pohľad

Autor: Monika Flašíková Beňová | 17.6.2016 o 15:12 | Karma článku: 10,45 | Prečítané:  23200x

Tento blog chcem napísať už asi rok. Stále však do toho niečo prichádzalo. Najskôr hystéria s migračnou krízou, neskôr komunálne voľby a naposledy kampaň a voľby parlamentné. Vtedy debaty o smerovaní strán spravidla idú bokom.

Voľby však prebehli pred tromi mesiacmi. Vytvorili sme z môjho pohľadu pomerne sľubnú koalíciu a vstúpili tak do tretieho vládneho obdobia. Preto ho píšem teraz. Nie je o žiadnych straníckych súbojoch, o klebetách ani o prevratných informáciách. Ak to niekto očakáva, nemusí čítať ďalej, prípadne si môže vydýchnuť. 

Smer som zakladala, mám stranícky preukaz č. 002. Spolu s Robertom Ficom som opakovane prešla celú krajinu a pomáhala budovať regionálne štruktúry. Postupne som sa zoznamovala s novými ľuďmi, ktorí do strany prichádzali. Niektorí zostali, iní odišli. Smer vznikol ako strana „tretej cesty.“. Inšpirovali sme sa moderným konceptom britskej labouristickej sociálnej demokracie. Pôvodne sme nechceli veľmi vychádzať zo zaužívaných modelov politických strán. Neskôr sme však zistili, že inak to nejde. Strana bez hodnôt, princípov, ale aj stabilnej štruktúry a členskej základe totiž dlhodobo fungovať nemôže. Smer sa nám podarilo na politickej scéne zastabilizovať a časom sa z neho stal najsilnejší politický subjekt. Integrovali sme prakticky celé pôvodné ľavicové spektrum.

Rok 2002 bol pre nás prvým parlamentným. Získali sme takmer 13,5 %, čo z pohľadu novej strany možno označiť za úspech. Do NR SR sme prišli väčšinou neskúsení. Možno aj preto mám dnes väčšie pochopenie pre tých, ktorí len začínajú. Robo Kaliňák, Igor Federič a ja sme sa z opozičných lavíc stali predsedami parlamentných výborov. Po vstupe do Európskej únie a prvých voľbách do Európskeho parlamentu som z Národnej rady odišla. Následne, v roku 2006, ma odvolali z funkcie podpredsedníčky. Neurazila som sa, nebúchala som dverami, na nikoho som nenadávala. Ostala som radovou členkou strany a snažila som sa robiť svoju prácu dobre. Áno, je možné, že moje názory občas vybočujú z tzv. oficiálnej línie strany. Pravdou však je aj to, že som nesúhlasila s koalíciou s HZDS a Slotovou SNS. Osobne si myslím, že to bolo práve počas tejto koalície, keď sa postoje a názory v strane začali meniť. Zo sociálnej demokracie sa postupne presúvali do iného priestoru. Prestávalo sa diskutovať, rozhodnutia prijímalo stále užšie a užšie vedenie. Na snemoch pribudli k VIP salónikom VVIP salóniky, aby sa náhodou nestalo, že by niekto mohol položiť ktorémukoľvek ministrovi otázku, ktorá by sa mu nemusela pozdávať alebo aby prípadne niečo nechcel. Bola som v tom čase už na viacerých zjazdoch a snemoch iných sociálnodemokratických strán a páčila sa mi atmosféra otvorenosti, ktorá na nich vládla. Kancelár či ministerky a ministri bežne diskutovali s členmi na chodbách či v sále.

Žiaľ, elitárstvo začalo postupne nadobúdať rozmery, ktoré akúkoľvek, aj tú najlepšie mienenú oponentúru a diskusiu v strane eliminovali. Kontakty so štruktúrami sa zredukovali na predvolebné „motivačné“ stretnutia, na ktorých okresným predsedom oznámili, že teraz je tá chvíľa kedy treba zabojovať, aby sme vyhrali. A oni naozaj bojovali. Ak má Smer do budúcnosti šancu, tak je to práve vďaka ľuďom v regiónoch, ktorí vždy lojálne zabojovali. Len každé ďalšie voľby to bolo pre nich náročnejšie, lebo niektoré veci sa jednoducho vysvetliť nedajú a začínali sa preto pýtať, ako ďalej. Na tomto mieste treba veľmi úprimne napísať, že vždy to nakoniec zachránil predseda. Je pravdou, že nikto nemá v štruktúrach strany taký rešpekt, ako Robert Fico a pravdou je aj to, že ten rešpekt je prirodzený. Lebo predseda, na rozdiel od niektorých podpredsedov nikdy nezvyšoval hlas, nezazeral, neodvrkával, nebol arogantný a keď už nastal čas „núdze,“ na každého si našiel aspoň chvíľku čas.

Robert Fico však narazil na hranicu, ktorá je dôležitejšia, ako akákoľvek funkcia či moc. Je ňou zdravie. Nie malou mierou sa na ňom podpísali aj udalosti ostatných mesiacov a zrejme tiež situácia v samotnom Smere. Odchod Paľa Pašku, kampaň a výsledok volieb, prerozdelenie funkcií vo vláde či prejavy nespokojnosti niektorých ambicióznejších kolegov. To všetko spôsobilo a stále spôsobuje napätie a ak sa niekto tvári že nie, tak ho buď vidieť nechce, alebo akoby povedal Robo Kaliňák, žije v slonovinovej veži. Posledná kauza, podobne ako tá predvolebná, ktorá vyústila v odchod Paľa Pašku to odhalila viac, ako sme čakali. Zatiaľ čo vtedajší predseda Národnej rady svoje rozhodnutie spravil, teraz akoby chýbal niekto, kto by našepkal, že teraz čaká také rozhodnutie ich. Úprimne, ani Paľovi Paškovi dodnes nikto nedokázal, že by nejako vplýval na rozhodnutia v zdravotníctve alebo na to konkrétne CT. A tí, ktorí mu vtedy za chrbtom šepkali, že strane škodí dnes akoby boli azbestoví a nemali sa k činu. Nie, toto nie je o vine či nevine, toto je proste o tom, ako pôjdeme ďalej. Kto má byť ten, kto „toho kto strane reálne škodí“ potľapká po chrbte a pošepká mu, že je čas s tým prestať. Áno, súhlasím aj s tým čo zaznelo na zasadnutí poslaneckého klubu, že ministrov nám tu opozícia ani média odvolávať nebudú. Som za, len im teda na to konečne prestaňme dávať náboje.

Ďalší problém, nie je nový. Ide o dlhodobý postoj európskych socialistov k niektorým oficiálnym stanoviskám našej strany. Milí kolegovia, ktorí z pre mňa nepochopiteľných príčin dúfate, že Smer z Internacionály aj frakcie vylúčia (čo sa nám opakovane podarilo odvrátiť a tiež som mala pocit, že ste boli viacerí naštvaníJ) a že nám to doma „prinesie aspoň takých 5%“. Vaše úvahy týmto smerom sa uberajú do priestoru, ktorý už obsadili fašisti a iné podivné zoskupenia. Tie do parlamentu vyniesla práve radikalizácia a aj naše absolútne scestné komunikovanie a zahrávanie sa s emóciami pri niektorých spoločných európskych témach. Bez debaty na tom svoj podiel viny nesú aj médiá, ktoré mohli byť profesionálnejšie a písať aj o nesporných úspechoch, ktoré sa počas vlády Smeru dosiahli. Ale to je na úplne inú debatu. Cesta pre Smer a aj Slovensko je proeurópska, bez Európy bude Slovensko oslabené. Viem, že to viete, ale skúste sa tak k tomu aj postaviť. Nech vám je Cameronovo flirtovanie s referendom výstrahou. Lebo „tak trochu európsky“ sa dlhodobo byť nedá. Potom už ostáva len cesta orbánovského Fideszu, ktorá je ale cestou zlou.

Máme však stále šancu. Máme dobrý program a viacerých šikovných mladých lídrov. Je tu nová koalícia a partneri, ktorí chcú aby spoločná, aj keď rôznorodá vláda, bola úspešná. Robert Fico mi kedysi v začiatkoch povedal, že v politike nikdy netreba hrať na 100 %. Pochopila som a stále to beriem tak, že nemôžete každému povedať to čo chce počuť. Hodnoty a postoje, ktoré zastávate však musíme prezentovať ľuďom poctivo a otvorene. Vráťte sa preto viac medzi ľudí a počúvajte ich, povedia vám veľa dôležitých postrehov. Možno už nikdy nezískame na svoju stranu 45 % voličov, ale dôležité je, že tou poctivosťou a otvorenosťou, hlásením sa a presadzovaním hodnôt získame stabilnú voličskú základňu, o ktorú neprídeme keď sa objaví niekto nový, alebo nás proste voliť prestanú, lebo sa za to budú hanbiť. A ak o tom budete premýšľať (verím, že mnohí tak robíte už teraz), spomeňte si na z obrazovky mávajúceho Vladimíra Mečiara, ktorému už nikto neveril alebo na Pavla Freša v zelenej teplákovke a červených teniskách s výsledkom 0,25% pre stranu, ktorá podobne ako my voľakedy diktovala politiku.

A prajem vám pekný deň....

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Minúta po minúte: Fico zostáva lídrom Smeru, delegáti podporili aj Kaliňáka

Premiér Fico a minister vnútra kritizovali na sneme aj médiá.

DOMOV

Odhalila kauzu predsedníctva. Odkiaľ prišla Zuzana Hlávková?

Gymnázium, ktoré navštevovala, jej plánuje vyjadriť verejnú podporu.

KULTÚRA

Milan Lasica: Už nemôžem umrieť predčasne

Keby som mohol, správal by som sa úplne inak, tvrdí.


Už ste čítali?